NA ZAČIATOK
|
Výročie biskupskej vysviacky J. Vojtaššáka
V tomto týždni si ctitelia ďalšieho slovenského kandidáta na svätosť biskupa Jána Vojtaššáka pripomenuli 81. výročie jeho biskupskej vysviacky. Známy vodca Spišskej diecézy bol za biskupa vysvätený 13. februára 1921 v Nitre spolu s nitrianskym biskupom Karolom Kmeťkom a banskobystrickým biskupom Mariánom Blahom. Tento rok sa dátum výročia kryl s Popolcovou stredou, a preto sa aj spomienka v rodnom Zákamennom na Orave niesla v pôstnom duchu.
Slávnostnú omšu pri tejto príležitosti slúžil spišský diecézny biskup František Tondra a generálny vikár Ján Zentko. Po svätej omši si prítomní uctili pamiatku biskupa Vojtaššáka na cintoríne pri jeho hrobe. Ján Vojtaššák je po svojom súputníkovi Pavlovi Gojdičovi, ktorého Svätý Otec vyhlásil za blahoslaveného spolu s rehoľníkom Metodom Trčkom v novembri minulého roku, ďalším slovenským čakateľom na blahorečenie. Jeho spisy odovzdali poverení zástupcovia v Ríme práve pri príležitosti beatifikácie P. Gojdiča a M. Trčku. Diecézna fáza procesu blahorečenia je teda už štvrtý mesiac uzavretá a prípad v súčasnosti posudzuje Kongregácia pre kauzy svätých. Na základe jej posudku napokon rozhodne pápež. Ako ďalej informovala Tlačová kancelária Konferencie biskupov Slovenska, proces beatifikácie sa začal na základe výzvy Svätého Otca počas jeho návštevy Slovenska. Už v auguste 1995 bola zriadená prípravná komisia, ktorá vyžiadala Nihil obstat od Apoštolskej stolice a začala zbierať materiály. Na procese blahorečenia sa podieľal dokazovateľ hrdinských cností J. Vojtaššáka, nazývaný postulátor, jeho oponent, nazývaný promótor spravodlivosti, skupina delegovaných sudcov a tri expertné komisie: historická, teologická a lekárska. Od začiatku svojej činnosti v decembri 1996 objasnili všetky neisté, prípadne sporné záležitosti zo života biskupa Vojtaššáka a dospeli k záveru, že utrpenie prežité pre Boha ho zaraďuje medzi mučeníkov, čiže najvýznamnejšiu kategóriu svätých. Dôležitá je aj povesť svätosti medzi ľuďmi, ktorú mal Vojtaššák už v 50. rokoch a ktorej dôkazom sú dodnes aj pravidelné spomienkové stretnutia v rodnom Zákamennom.
|
Návrat na predchádzajúcu stranu
|
